Zväz vyslúžilých vojakov: PREßBURGER ZEITUNG 1878. Posvätenie najstaršej zástavy vyslúžilých vojakov.

Dňa 9. júna 1878 (nedeľa) bola na Svätodušné sviatky (Letnice) posvätená prvá a najstaršia zástava (na obrázku) I. bratislavského spolku vojenských vyslúžilcov arcikniežaťa Jozefa, jedného z predchodcov dnešného Zväzu vyslúžilých vojakov generála Milana Rastislava Štefánika SR. Nasledujúci článok bol zverejnený v Bratislavských novinách (Preßburger Zeitung) v utorok 11. júna 1878 (ročník 114, číslo 133) a je venovaný práve opisu tejto udalosti (prekladateľ).

Slávnosť posvätenia zástavy I. bratislavského spolku vojenských vyslúžilcov arcikniežaťa Jozefa,

ktorá sa za podpory najkrajšieho počasia konala na Svätodušné sviatky, vytvára žiarivý bod v histórii tohto mladého spolku, ktorý si napriek svojej zatiaľ len trojročnej existencii získal značnú verejnú pozornosť a uznanie ako u obyvateľov nášho mesta, tak celkom zvlášť aj v mimomestských kruhoch, čoho výborným dôkazom je veľmi veľká účasť, ktorej sa spolok pri príležitosti tejto sviatočnej udalosti tešil. Odhliadnuc od 16 telegramov a mnohopočetných listov s blahoželaniami k tomuto radostnému sviatku, zaslaných mnohými spolkami, ktoré sa osláv nemohli zúčastniť sčasti pre priveľkú vzdialenosť, sčasti pre iné dôvody, sa týchto osláv osobne zúčastnilo ako hostí nie menej ako 1949 členov z 27 uhorských a rakúskych priateľských spolkov. Najväčší kontingent k pocteniu osláv svojho bratského spolku vyslalo samozrejme susedné cisárske mesto Viedeň, odkiaľ sa dostavil celý rad spolkov (Korunného princa Rudolfa, Schwarzenberga, Tegetthofa a ďalšie) so svojimi spolkovými zástavami a vlastnými kapelami. Ale delegátov vyslali aj niektoré celkom vzdialené spolky (zo Štajerska, z Moravy a z Čiech). Priebeh osláv, ktoré prebehli odhliadnuc od menších omeškaní spôsobených mimoriadne veľkou účasťou v úplnosti podľa stanoveného programu a – vďaka vynikajúcemu vedeniu hlavného organizátora osláv Júliusa Voita – bez najmenších problémov, bol nasledujúci:

Už v predvečer sa väčšina členov spolku nachádzala v slávnostne vyzdobenej spolkovej miestnosti „U uhorského kráľa“ (poznámka prekladateľa: bývalý hotel na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra, miestnosť bola využívaná mestskými spolkami pre kultúrne podujatia) a pozdravila už skôr došlých zástupcov a hostí, konkrétne z Dedenburgu a z Badenu, ako aj z tunajších bratských spolkov – Bratislavského zboru starých bojovníkov korunného princa Rudolfa (poznámka prekladateľa: II. bratislavský spolok vojenských vyslúžilcov), ktorý sa v skutočne priateľskom duchu zúčastnil celých tunajších osláv, rovnako ako aj časť tunajšieho dobrovoľného hasičského zboru. S ohľadom na nevyhnutné úsilie, ktoré bolo potrebné vynaložiť počas samotného sviatočného dňa, skončila táto menšia večerná zábava už o polnoci. O šiestej hodine nasledujúceho rána spolková kapela pripomenula začiatok slávnostného dňa tunajšiemu obyvateľstvu „budíčkom“, a prešli ani nie dve hodiny, kým sa zhromaždilo mnoho tisíc zvedavcov na štátnej vlakovej stanici a pozdĺž dunajského nábrežia, aby pozdravili hostí prichádzajúcich v mimoriadnych vlakoch a parníkoch, ku ktorým sa pripojilo rovnaké, ak nie dvojnásobné množstvo sviatočných letničných pútnikov. Obzvlášť impozantný bol najmä súčasný príchod mimoriadne vypravených parníkov z Viedne a z Hainburgu. Po úplnom nástupe na Námestí Milosrdných bratov (dnešné Námestie SNP) sa slávnostný sprievod, v ktorom sa nachádzalo šesť cezpoľných zástav a päť kapiel, sprevádzaný tisíckami ľudí, pohol k Dunaju vedúci ulicami mesta a cez most smerom na miesto osláv, pre ktoré bola na základe chvályhodnej ústretovosti jazdeckého klubu vybratá k tomu nadmieru vhodná dostihová lúka (poznámka prekladateľa: pôvodná dostihová lúka, resp. jazdecký areál jazdeckého klubu sa nachádzal v Petržalke v priestore so začiatkom približne pri Starom moste a koncom pri Einsteinovej ulici, v 60. rokoch 20. storočia bola dostihová dráha presunutá na Starohájsku ulicu – na jej dnešné miesto). Na toto miesto sa dostavilo rovnako veľké množstvo ľudí, aby privítali slávnostný sprievod. Oproti tribúne, na ktorej sa nachádzala vybratá spoločnosť a stovky elegantných bratislavských dám, boli rozmiestnené dva stany, z ktorých jeden bol určený pre celebrovanie poľnej omše, kým v druhom bola Jej Jasnosť pani kňažná Rohanová ako zástupkyňa Urodzenej pani Arcivojvodkyne Klotildy, ktorá ako manželka vysokého spolkového Protektora láskavo prevzala úrad krstnej matky, spolu s 36 mladými ženami a dievčatami odetými v bielych šatách. Medzi oboma stanmi a tribúnou sa nachádzali ako pozvaní hostia tunajšia generalita a početne zúčastnený tu slúžiaci dôstojnícky zbor spoločnej armády i zemebrany. Krátko pred dvanástou hodinou dorazil slávnostný sprievod za zvuku kapely na miesto osláv, načo hneď začala čestným členom spolku veľadôstojným pánom kaplánom Karlom von Scherzom celebrovaná poľná omša, počas ktorej sa spolková kapela vyznamenala uvedením viacerých cirkevných piesní, a to najmä s „Te Deum laudamus“. Čestné salvy a vzdanie vojenských pôct sprevádzali najposvätnejšie úkony poľnej omše. Bol priam povznášajúci pohľad vidieť počas eucharistickej modlitby všetkých veteránov v úplnom tichu, vytvorenom spoločne niekoľkými tisícmi prítomných kľačiac na kolenách. Po skončení poľnej omše začal slávnostný akt požehnania zástavy, ktoré vykonal opát, kanonik a mestský farár Heiller osobne v kňazskom rúchu s pomocou viacerých duchovných, kde začal s dlhším príhovorom.

Vysvetlil význam cirkevných úkonov, ktoré vykoná, so zreteľom na význam zástavy: že zástava by bola len látka bez života, kus hodvábu, presne ako človek umiesený zo zeme, mäsa a krvi, ako iná žijúca a dýchajúca bytosť v prírode. Čím ale človek ostatných tvorov prevyšuje, je duch, nesmrteľná duša. Čo robí človeka veľkým, to je jedine žijúca myšlienka, ktorú má. Tá vdychuje neživým veciam život. A presne tak je to aj so zástavou. Nie je nič viac než drevo a hodváb, ale žije a hovorí o národných cnostiach, o jeho pochybeniach a osudoch; je celou armádou, národom a rozpráva, že tí, ktorí túto zástavu nasledujú, sú pripravení radšej tisíckrát zomrieť, než aby ju opustili v prachu bojového poľa. Zástava je symbolom poslušnosti, nezameniteľnej vernosti, najnedotknuteľnejšej cti. Toto nech Vám pripomína nová vysvätená zástava. Je teda najskôr pripomienkou, že vyslúžilci prisahali svojmu cisárovi a kráľovi poslušnosť a vernosť a v tomto zmysle majú túto zástavu držať vysoko v úcte. Ďalej má význam bojovej zástavy, ale v zmenenom použití. Je pre vyslúžilcov v občianskom živote symbolom poslušnosti k zákonom štátu, vernosti k panovníkovi a vlasti; symbolom poctivosti v občianskej premene, symbolom všetkých občianskych cností, pracovitosti, usilovnosti, skromnosti, statočnosti, počestnosti vo verejnom ako aj osobnom živote, a nakoniec, alebo vlastne na začiatku, skutočnej nábožnosti, ako dokazuje aj obraz, ktorý zástava nesie, obraz prvého kráľa našej drahej vlasti. Zástava má teda hlboký, ďalekosiahly význam, ktorý získava až naplnením tejto slávnosti, ktorým je skutočné požehnanie, a preto je pre rečníka skutočným potešením a požehnaním hovoriť o tomto symbole. V modlitbe úpenlivo prosí o požehnanie cirkvi, ktorá dnes oslavuje svoje narodeniny – na Svätodušné sviatky, zostúpenie Ducha Svätého, na túto zástavu a prostredníctvom nej aj na spolok a jeho vlastenecké úsilie.

Po tom, ako krstná matka zástavy odovzdala ňou darovanú stuhu, na ktorej sa v nemeckom a maďarskom jazyku skvie meno spolku, nasledoval samotný akt posvätenia zástavy, po skončení ktorého mal mestský farár držiac v rukách zrolovanú zástavu ešte raz reč s odvolaním sa na konanie tohto požehnania na Svätodušné sviatky a na záver v mene Svätej trojice pribil prvý upevňujúci klinec na žrď zástavy. Pribíjanie ďalších klincov pokračovalo v nasledujúcom rade: pani kňažná Rohanová v mene váženej krstnej matky zástavy, predseda spolku Schnitzel najskôr v mene urodzeného pána Protektora a následne za spolok (druhý klinec s mottom: „panovníckemu domu patrí naša vernosť, núdznym naša ochrana!“); nasledovali pán primátor Gottl, prítomní generáli a štábni dôstojníci, mestský kapitán Rozöhuba, predsedovia a zástupcovia všetkých spolkov a nakoniec zástupca predsedu oslavujúceho spolku, ako aj všetci jeho zakladatelia a funkcionári. Po úplnom zatlčení klincov, počas ktorého ozdobovali prítomné ženy zástavy ostatných spolkov spomienkovými stuhami a kyticami, odovzdal pán hlavný farár Heiller túto skvostnú zástavu spolkovému predsedovi F. Schnitzlovi, ktorý mal následne dlhší príhovor, v ktorom zdôraznil, že táto zástava je a bude pre členov spolku vždy znakom mieru a poriadku, symbolom vernosti dedičnému panovníckemu domu a vlasti, členom povinnej starostlivosti o armádu, núdznych členov alebo ich pozostalých. Po vykonanom poďakovaní pre najjasnejšiu zástupkyňu krstnej matky zástavy, mestského farára a ostatných vykonávajúcich duchovných, pre prítomnú generalitu, ostatných dôstojníkov armády a zástupcov kráľovských a mestských úradov, následne pre prítomných sviatočných hostí, uzatvoril rečník (poznámka prekladateľa: predseda spolku) svoju reč trojnásobným, všetkými prítomnými burácajúco zvolaným „Nech žije“ pre vznešený panovnícky dom, jeho váženého zástupcu a jeho manželku, ako aj pre celú vlasť a mesto Bratislava. Jednotlivé spolky zoradené v oddieloch následne pozdravili v najvyššom vojenskom duchu zástavu odovzdanú do rúk zástavníkovi, na čo sa počas prípravy prvých defilujúcich prihovoril členom I. bratislavského spolku vojenských vyslúžilcov poľný podmaršál Barón Ramberg, ktorý ich pozdravil ako statočných vyslúžilých vojakov, čo je zrejmé aj z ich početných vyznamenaní a vyjadril nádej, že tiež priaznivo zachovajú vernosť panovníkovi a vlasti ako ju zachovávali aj doteraz. Len čo skončilo spoločné zvolanie „Nech žije“ potvrdzujúce tento obnovený sľub, vyrazila novovysvätená zástava s oslavujúcim spolkom v čele, za radostne hrajúcich tónov všetkých kapiel vo vojenskom sprievode pred generalitou a zástupkyňou krstnej matky zástavy.

Po návrate do mesta sa o pol druhej slávnostný sprievod rozišiel pred radnicou, kde bola zástava odovzdaná do úschovy, na čo sa členovia jednotlivých spolkov, hladní a smädní, odobrali pre osvieženie do jednotlivých pohostinstiev a záhrad. O druhej hodine začal vo veľkej sále „U uhorského kráľa“ slávnostný obed, pri ktorom predseda spolku predniesol prípitok na počesť Jeho Výsosti a vysokého spolkového Protektora, o čom bola druhému menovanému zaslaná telegrafická správa. Ďalšie početné prípitky samozrejme nasledovali. Tieto všetky boli potešujúcim svedectvo o peknom duchu, ktorý panuje v týchto spolkoch a o kamarátskych vzťahoch medzi týmito bratskými spolkami.

V priebehu poobedia sa mimomestskí sviatoční hostia rozišli, aby si obzreli mesto a jeho krásne, najmä najbližšie okolie a spravili veľké nákupy „bratislavských rohlíkov“, zatiaľ čo ich kapely hrali v pohostinstvách, jarošskej pivárni a na ďalších miestach.

Večer po piatej hodine začalo ešte v aréne mestskej strelnice dobročinné tanečné predstavenie, vo Festgarten hudobná zábava, spojené s rozhovormi, tancovaním, s oslavami (ktoré sa neskôr presunuli do vnútorných priestorov, ktoré sa vyprázdnili až o piatej hodine ráno), so slávnostným osvetlením a pod., a jediné, čo sa dalo ľutovať bolo, že naši sviatoční hostia sa museli s príchodom noci odobrať na cestu domov. Hoci menšia časť posledných zostala v Bratislave ešte aj nasledujúci deň. Ako pri príchode, tak aj pri odchode vytvárali mimoriadne vypravené parníky do Viedne a Hainburgu zvlášť pekný pohľad. Tisíce ľudí sa zhromaždili na dunajskom nábreží, aby sa rozlúčili so sviatočnými hosťami. Oficiálnym spôsobom urobil toto pri odchode viedenského spolku korunného princa Rudolfa v mene oslavujúceho spolku jeho spoluzakladateľ Hermann, ktorého ďakovný prípitok k odchádzajúcim hosťom pri záverečných slovách „do skorého videnia“ vyvolal mnoho tisíc hlasé zvolanie „Nech žije!“ neprehľadne dlhého ľudského davu pozdĺž Dunaja, ako aj na odchádzajúcich parníkoch.

K úspechu celej slávnosti až do konca sprevádzanej priaznivým počasím neobyčajne prispelo vedenie hlavného organizátora i veľká pomoc jednotlivých mestských výborov, predovšetkým výboru mestskej strelnice pre výzdobu, a tento úspech si samozrejme vyžiadal aj od členov nemalé obete, s tým, že príjmy z tejto akcie boli celkom nepatrné. Členovia spolku však môžu nájsť uspokojenie v tom, že prostredníctvom tejto slávnosti pripravili potešenie nielen pre svojich hostí a seba samých, ale aj celé mesto Bratislava, ktoré bude pre mnohých určite nezabudnuteľným, a nielen to, že početným obchodníkom z nášho mesta priniesla žiadúce mimoriadne príjmy, ale aj to, ako sme počuli z úst mnohých cudzích návštevníkov, dala mnohým dôvod na skorú opätovnú návštevu tohto bývalého uhorského korunovačného mesta.

Ukončujeme túto správu so želaním toho najlepšieho pre úspechy oslavujúceho spolku a s vyjadrením príslušného uznania pre výbor organizátorov týchto osláv, ktorý skutočne dokázal riadne naplniť všetky očakávania.

Dr. L.

Príslušné vydanie Bratislavských novín, článok je v dolnej polovici